Od vysokej školy sa pohybuje v oblasti, ktorá patrí hlavne mužom. Oblasti, ktorá dáva príležitosti, ale nastavuje aj mantinely a prekážky. BLANKA FEČ VARGOVÁ je dnes skúsená manažérka, ktorá vie, že podnikanie v oblasti nehnuteľností je aj o cite, víziách, neustálom učení, ale najmä o osobnom raste.

Pracovať v dynamickom prostredí a v odvetví developerstva, ktoré sa neustále vyvíja – na to treba dostatok energie, ambícií, ale aj trpezlivosti, lebo prichádzate do kontaktu s mnohými charaktermi ľudí a k nim adekvátnymi požiadavkami. Ako sa rokmi menili ľudia a ako sa menili vzťahy medzi nimi? Som presvedčená, že pokiaľ ide vzťahy s ľuďmi, je to stále náročnejšie. Doba sa zmenila, odkedy som začala podnikať, a to neuveriteľným spôsobom. Kríza vyniesla na povrch všetko, čo ľudia v sebe úspešne počas predošlej hektickej doby maskovali. Pózy sa stratili. Zrazu sme boli odstrihnutí od všetkého a začali sme prežívať krízu. Nielen navonok, ale aj v sebe. A práve v nej sa ukázalo, akým spôsobom sme uplatňovali neistotu, bolesť, strach, ktoré v nás začali žiť, voči svojmu okoliu. Či sme boli schopní sa stíšiť a kreatívne sa prispôsobiť a tešiť sa pokoju, alebo sme okolo seba začali rozdávať údery. Nechcem to zovšeobecňovať, ale konštatujem, že nikdy nebolo také ťažké vychádzať s ľuďmi ako teraz. A nikdy som okolo seba nevidela a nezažila toľko excesov v správaní a toľko hlasných výkrikov ako práve v tomto období. Ako keby platilo pravidlo, že ak sa iný bude mať horšie, ja sa budem mať o to lepšie. Ako keby prestalo platiť pravidlo, že na svete je dosť hojnosti pre všetkých. Toľko, že si nemusíme navzájom brať, ale musíme ju vytvárať. A ideálne spoločne!

Urobili ste kus krásnej práce, postavili ste novú obytnú štvrť v treťom najväčšom meste Slovenska v Prešove. Prečo práve Prešov a lokalita Kráľova hora? Podnikáte v meste, v ktorom aj žijete a kde tiež mnohí pozerajú ďalším do kuchyne. Nie je niekedy na škodu, že nepodnikáte vo viac anonymnom prostredí? Keď som prvýkrát prišla na vrchol Kráľovej hory, ihneď som sa zamilovala. Bolo to miesto, ktoré malo dušu, obrovský potenciál, východno-západnú orientáciu a ponúkalo výhľad na celé moje milované mesto. Pohľad na východ slnka z Kráľovej hory má životodarné účinky a jeho západ večer poskytuje pompézne divadlo. Taká je Kráľova hora v Prešove. Vedela som, že sa to tu nedá nemilovať. A že každý, kto sem príde a nájde tu svoj domov, bude to mať rovnako rád. Od počiatku ma viedol sen a láska. Je ale veľkou odvekou pravdou, ktorú dnes žijem i ja, že „nebudeš doma prorokom“. Napriek tomu neľutujem ani jeden deň.

Čo vám tento veľký projekt dal a čo vám vzal? Dal a stále mi dáva oveľa viac životného poznania, ako som kedy žiadala. Dal mi ostrú intuíciu, schopnosť predvídať a umenie flexibility. Naučil ma intimite života. Dal mi schopnosť povzniesť sa nad niektorými vecami. A čo mi vzal? Už ako mladé dievča som chcela meniť svet k lepšiemu. Vlastným pričinením ho robiť krajším miestom pre život. Chcela som tvoriť a budovať krásu pre všetkých naokolo. Tak ako kvetina, ktorá kvitne a vonia pre všetkých. Nie pre peniaze. Ale pre ten oheň, ktorý vo mne horel. Každý, kto počul moje prednášky, alebo čítal moje články, pozná moje presvedčenie: „Priatelia, ak sa stíšite a dobre pozriete, zbadáte kúzelné miesto zvané svet. V ňom môžete dokázať čokoľvek. Stačí len UVERIŤ.“ A ja som bola toho nezlomným príkladom. Uverila som, že budem šťastná, ak budem budovať lepší a krajší svet. Aj keď to budovanie bude mať chyby. Pretože dokonalo a bez chýb tvorí len BOH. Verila som, že keď nájdem v sebe odvahu meniť svet a urobiť ho krajším, keď vezmem na seba to riziko, budú ma kritizovať, nikdy nebudem pre všetkých dosť dobrá a mnohokrát ma povláčia blatom a zahrnú neúctou, ale aj tak nakoniec po mne zostane niečo, čo tu predo mnou nebolo, čím som navždy zmenila ráz krajiny, vytvorila niečo, čo prežije nielen moju, ale i nasledujúcu generáciu. Toto presvedčenie mi tento projekt vzal. Už nechcem budovať krajší svet. Už chcem budovať len svoj krásny mikrosvet. Budem šťastná a bude mi cťou, ak svojím krásnym mikrosvetom poslúžim tiež niekomu inému. Ale ak nie, vôbec mi to nebude prekážať, pretože môj nádherný mikrosvet ma bude obklopovať navždy.

Z vety – úspech sa (nielen) na Slovensku neodpúšťa, sa už stalo klišé. Máte s tým aj vy osobné skúsenosti. Dá sa nad to časom povzniesť? Máte radu pre tých, ktorí sa stretávajú s neprajnosťou druhých? Áno, toto poznanie mám aj ja. Je veľká škoda, že sa takto pristupuje k úspechu. Že sa honba na čarodejnice stala štandardom a ľudia za to dokonca ešte tlieskajú tak, ako to bolo v stredoveku, že sa úspech neodpúšťa. Pretože sa lídri a tvorcovia hodnôt sťahujú pred davom, ktorý ich za úspech viní. A takto sa u nich stráca chuť tvoriť. A pritom Slovensko potrebuje tvorcov, mladých, odvážnych ľudí, ktorí potrebujú cítiť, že ich vízie a sny sú potrebné a v spoločnosti žiadúce. Pretože len tak dospejeme k vytúženej zmene. Len tak môžeme postúpiť vpred. Nie je hanbou spadnúť, pomýliť sa, urobiť chybu. Podľa môjho názoru je najväčšou spoločenskou nezodpovednosťou neurobiť nič a len sa sťažovať, ako nám je zle. Neskúsiť nič len zo strachu zo zakopnutia, z neúspechu, zo strachu z lynčovania iných a hanby, ktorá to všetko bude sprevádzať. Ja vidím zmysel úplne v niečom inom ako v kritike a neustálom sťažovaní sa. Najlepšie to pre mňa vystihol vo svojom prejave americký prezident Roosevelt v roku 1910. „Nie je dôležitý kritik, nie je dôležitý ten, kto poukazuje na to, ako „silný muž“ padá alebo ako by mohol svoje činy vykonať lepšie. Uznanie patrí človeku v aréne, ktorého tvár je zašpinená prachom, potom a krvou. Človeku, ktorý urputne v aréne zápasí. Ktorý, keď sa všetko podarí, napokon zakúsi víťazstvo a dosiahne veľký úspech. Ak zlyhá, tak zlyhá práve a jedine preto, že sa odvážne pokúšal bojovať.“ Kým slovenská spoločnosť nedokáže podľa toho konať a žiť, dovtedy sa nepohne vpred. A akú radu dať odvážnym? Vydržať! Keď vás všetko bolí, keď vás pichnú od chrbta, keď vás zradia, vtedy sa žije z minúty na minútu, zo dňa na deň a z kroku na krok. Aj to raz prejde! Viera neznamená vidieť, že je všetko v poriadku, aj keď neviete, ako sa má problém vyriešiť, viera znamená vedieť, že za každých okolností je o vás postarané. Aj keď ležíte v prachu arény, nespúšťajte svoj cieľ z očí. Takáto viera je pre prežitie zázraku nepostrádateľná.

Čo vás inšpiruje, čím „kŕmite svoju dušu“? Som presvedčená, že sme sa narodili ako tvorcovia. Všetko, čo sa počas svojho života naučíme, vložíme si do pamäte, prenášame prostredníctvom rúk do svojich sŕdc. Preto tak potrebujem tvorivú prácu. Kŕmim svoju dušu krásou. To, čím sa obklopujete, vás totiž do veľkej miery určuje. A potom som veľkým milovníkom psov. Mám troch. Sú schopní toľkej čistoty, lásky, vernosti, oddanosti, že sa pri nich vždy cítim bezpečne a milovaná.

Okrem výstavby domov v Prešove ste sa takpovediac zahryzli do ďalšieho nádherného projektu. Levoča, bývalé kráľovské mesto, ktoré oplýva úžasnou atmosférou a palácom, v ktorom je dvadsať apartmánov. Môžete nám priblížiť tento unikátny projekt? Levočský palác na mňa jednoducho čakal. Bola to láska na prvý pohľad. Príbeh tohto honosného paláca patrí k tým najväčším v histórii mesta. Jeho poloha v kráľovskom meste ho historicky predurčila stať sa domovom, sídlom vlastníkov z radov aristokratov nielen slovenských, ale aj svetových obchodníkov, šľachticov, lekárov i kňazov. Jeho majestátnosť sa tvorila od 14. storočia. Stáročia Levočskému palácu dali punc unikátnosti, vzácnosti a historickej hodnoty. Pôvab arkádového nádvoria, ktoré sa ukrýva za mohutnými múrmi paláca, poskytuje pohľad pre najnáročnejších gurmánov. Klenby, fresky i kombinácia prírodných diel vás prenesú do raja estétov. Ja verím v energiu každej nehnuteľnosti. A tu už pri letmom pohľade i každým nádychom ucítite jeho slávnu a dávnu dušu. Tento palác tvorím za odmenu. Je to šťastie, nie práca. V tomto architektonicko- historickom skvoste sme predstavili limitovanú kolekciu dvadsiatich oddychových, exkluzívnych apartmánov na obstaranie do súkromného vlastníctva. Sú to jedinečné zberateľské apartmány. Je to, ako keby ste si kúpili vzácneho veterána. Spájajú toľko potrebný oddych dnešnej doby a tradíciu. Sú zároveň skvelou príležitosťou ako ochrániť peniaze vkladom do nehnuteľnosti, ktorá vzhľadom na svoju cennosť národnej kultúrnej pamiatky a polohy len porastie. Priamymi susedmi Levočského paláca sú starobylá radnica, kostol so svetoznámym oltárom a divadlo. Apartmány sú ako vzácny klenot. Taký, ktorý sa odovzdáva ďalšej generácii ako generačný majetok.

Vy ste vždy mali nad sebou akoby svojho strážneho anjela, Elvíru Chadimovú, prezidentku Top centra podnikateliek. Aj sa niekedy pristihnete pri tom, že sa sama seba pýtate – Čo by asi povedala Elvíra na moje rozhodnutie? Čo pre vás Elvíra znamenala? Elvíra mi dala veľa vzácnych rád v podnikateľskom živote. Napríklad, že je lepšie byť prvý ako lepší. Naučila ma zákon vnemu. Vždy pri ťažkých chvíľach mi hovorila, pozri sa, Blanka, na tento problém v budúcnosti, o rok. Čo by si povedala, čo by si cítila, ako by si konala, a bude na tom záležať o rok? Zodpovedz si tieto otázky a budeš vedieť sa rozhodnúť. Elvíra mala v sebe magickú vlastnosť. Vždy vedela, čo potrebujem, skôr než som to vedela ja sama. Boli to jej neuveriteľné zásahy do môjho života, ktorými ho vždy urobila lepším a krajším. Aj dnes mám pred očami jej spokojnú tvár, keď sa potom na mňa pozerala. Pritom nebola ku mne vždy zhovievavá. Naopak, bola prísna, vo vyjadreniach vždy veľmi jasná, zreteľná a tvrdá. A ja som neodvrávala. Veľmi som si vážila tie chvíle a dodnes z nich profesionálne čerpám.

Čo je pre vás v podnikaní najkrajšie? Kto vám pomáha? Najkrajší i keď najťažší je proces môjho rastu. Vesmír má na to kreatívne spôsoby, ako ma prinútiť rásť. Učiť sa novým vedomostiam, schopnostiam, ale hlavne novému mysleniu i nazeraniu na veci. Teraz som sa napríklad naučila poznaniu, že každý človek robí to, čo je pre neho najlepšie. I keď na to používa spôsoby a metódy, ktoré sa mi nepáčia, je to tak. Ale ak sa na tú sprchu agresivity, tlak metód, pomocou ktorých druhý človek chce od vás získať to, čo chce, dokážete pozrieť s nadhľadom, s optikou, že on robí len to, čo je pre neho najlepšie, tak namiesto spätného útoku odhalíte podstatu jeho správania, a nie je to pre vás také bolestivé, pretože to nie je o vás, ale o tom druhom. Podľa mňa pri súbojoch nejde o to, aby ste druhého človeka ranili, ale aby ste ochránili seba, svoj mier, svoj svet. A ak už do súboja musíte vojsť, pretože boli prekročené vaše hranice, tak prostredníctvom pochopenia a súcitu sa dokážete pri tom čo najmenej zraniť. Pri mojom raste mi pomáhajú najbližší ľudia. Poznajú moju zraniteľnosť, učia ma, stoja pri mne za každých okolností. Sú to ľudia, ktorých prácu, obetavosť, hodnoty, charakterové vlastnosti obdivujem. Sú tu pre mňa, keď ich potrebujem. Sú mojimi vzormi, dôverníkmi, mentormi ale i spolubojovníkmi. Spolu vyhrávame i prehrávame. Tancujeme spolu za slnečných dní, ale i v daždi. Som presvedčená, že mi ich poslal Boh z lásky ku mne. A potom sú tu ľudia, o ktorých som v živote prišla počas svojej cesty. Ľudia, ktorých som milovala, obdivovala a vážila si ich. Nebola to ich strata, ktorá bolela, ale boli to moje na ruiny rozbité očakávania, ideály, ktoré som si o nich vytvárala. To ja som ich svojou optikou chcela vidieť krajších, lepších, obetavejších, ako v skutočnosti boli. Sú medzi nimi i takí, na ktorých príklade som kedysi položila základy svojho podnikania a dnes vidím hlbokú priepasť medzi tým, akými sa počas svojej cesty stali, a akou sa chcem stať ja. Aké kompromisy, spiklenecké spolky, pokrytecké teátra vymenili za samých seba, za skutočné priateľstvá i lásku. Ako stratili akýkoľvek cit, empatiu, súcitnosť s inými i tými najbližšími len pre vidinu vlastného prospechu. Ja svoju zraniteľnosť nepokladám za svoju slabosť. Naopak, pokladám ju za najvyššiu mieru odvahy žiť svoj život úprimne, bez masiek, bez póz, so srdcom, ktoré cíti a dokáže si ctiť priateľstvo, lásku, vernosť a oddanosť a dokáže porozumieť slovu RECIPROCITA.

Vy sama ste pred rokmi potrebovali pomoc. Vážne ste ochoreli. Množstvo práce sa prejavilo aj na vašom zdraví. Ako sa teraz cítite? Čo všetko robíte pre svoju kondíciu a najmä celkové nastavenie? Robím všetko pre svoju kondíciu. Snažím sa mať veľa pohybu, pretože je to ventil stresu. Veľa plávam, chodím do sauny. Naša spoločnosť ešte pred vypuknutím krízy založila regeneračné štúdio, ktorého ozdravné procedúry často využívam. Sú to rôzne masáže s bylinami z Bali a Egypta, radiálna rázová vlna na odstránenie bolesti chrbta, nízkofrekvenčný ultrazvuk na tvarovanie tela, ale najmä terapia kyslíkom, bez ktorej si už svoj život neviem predstaviť. Snažím sa vyvážene stravovať. To všetko mi pomáha nabrať energiu, ale i radosť zo seba samej. Pretože nie som len podnikateľka, som v prvom rade žena. Žena, ktorá sa potrebuje cítiť ako kráľovná vo svojom tele. Preto si vždy doprajem chvíľu pre seba, pre svoje telo, ale i dušu. V tomto kompromisy nerobím.

Máte krásnu deväťročnú dcérku Elišku. V čom je podobná vám? Už sa rozprávate aj o tom, čomu by sa raz chcela venovať? Čo ju zaujíma? Eliška má moje abstraktné myslenie. Ako ja veľa rozpráva a je veľmi aktívna a dynamická. Podobá sa mi vlastne vo všetkom. Často sa pristihnem, ako sa na ňu dívam a vidím seba. Presne tie isté obavy, aké som mávala ja, tie isté strachy, pochybnosti. Ale aj húževnatosť, dynamika, nikdy nekončiaca energia. Priznávam sa, že ma mnohokrát tak zaskočí otázkou, že len s veľkým úsilím jej dokážem odpovedať. Ešte mi nie je jasné, čomu sa chce venovať a ja v kútiku duše verím, že to nebude obchod. Veľmi si prajem, aby to bolo umenie.

Veľa sa venujete aj svojim rodičom. Je nejaká rodičovská múdrosť, ktorá vás sprevádza životom? Moji rodičia ma naučili, že mám svoj život a prácu žiť a robiť srdcom. Vždy ma podporovali a pochopili aj keď so mnou nesúhlasili. Od detstva mi dali všetko, po čom som túžila a potom povedali leť. A vždy, keď som spadla, zdvihli ma, zlomené krídla mi vyliečili a znova ma poslali lietať. Ukázali mi, čo je láska bez podmienok a čo je to mať sa vždy kam vrátiť. Aj teraz mi dávajú oázu pokoja, bezpečnosť.

Od ankety Slovenka roka, keď ste boli nominovaná v kategórii Biznis a manažment, ubehlo päť rokov. Ako si na to spomínate? Našli ste si medzi nominovanými dámami aj priateľky? Bol to mimoriadny okamih. Nielen ten večer, ale celá tá cesta. Od chvíle, keď mi zazvonil telefón a Slovenka mi oznámila nomináciu, cez úžasný víkend s ostatnými vzácnymi dámami, výstavu obrazov, až po nádherný umelecký večer. Dodnes mi fotografia zo Slovenky roka slúži ako moja profesionálna fotografia. Dalo mi to veľa a teraz cítim, že je znova obdobie začiatku a ja sa veľmi teším na dámy